Blog

Kde bolo, tam bolo, ďaleko nebolo – len tu raz za humnami, za vŕškami, v sedemdesiatej siedmej krajine, žil raz v jednej ošarpanej chalúpke jeden šuhajček. Býval dlhý čas ako pustovník a živil sa po psote a biede ako vedel. Naveľa ho tá samota domrzela a povedal si: „Čo sa ja tu budem takto trápiť? Nemá mi kto ani uvariť, ani oprať, vyberiem sa radšej do sveta!“ Vzal do ruky paličku klávesníčku a šiel, šiel, kam ho oči viedli. Po ceste nestretol nikoho, kto by ho, či sem, či tam bol napravil, a tak ani sám nevedel, ako sa dostal na kraj modrej hory. Len čo pár krokov spravil, nevidel viac pred sebou ani cesty ani chodníčka. Bude, ako bude, pomyslel si a pustil sa neschodnými kriačinami. Chcel si práve sadnúť pod bučinu a oddýchnuť si, keď ho zrazu dakto odzadu chmatol za plece. Zvrtne sa – a tu vidí pred sebou strašnú kučeravú ozoru. Bol to strigôň. „Ako si sa opovážil prísť do mojej hory?“ zaškriekal strigôň piskľavým hlasom. Šuhaj sa začal v strachu vyhovárať, že tak a tak, že nemá nikoho, preto sa vraj pustil do sveta, ale že tu v modrej hore zablúdil. „No, neboj sa nič,“ povie na to strigôň, „ja ti ukážem cestu, len poď za mnou.“ Kamsi čosi priviedol šuhaja k svojej modrej strigônskej chyžke, kde ho do sýtosti a dobrej chuti nachoval a napojil. Potom sa spýtal: „Vieš čítať chlapče?“ Náš šuhaj vedel čítať, ale ako by mu bolo čosi pošeplo, povedal strigôňovi: „Neviem.“ Tomu sa to páčilo: „Tým lepšie pre teba, že nevieš!“ A hneď začal šuhaja nahovárať, aby ostal u neho. „U mňa sa nažerieš a napiješ do sýtosti, a nebudeš mať veľa roboty. Keď nebudem doma, tieto knihy nesmieš otvoriť a to tamtej izby nakuknúť!“ Šuhaj dlho nerozmýšľal a pristúpil na ľahkú službu.  Milý šuhaj ometal zaprášené knihy a upratoval modrú chyžu. Ale ako dakedy doma, aj tu mu začalo byť otupno, lebo práca netrvala ani hodinu, a potom sa len tak povaľoval. Jedného dňa prišla naňho veľká chuť vyzvedieť čo môže byť v knihách. Pozrie do jednej a tam stálo napísané: Ej, Janko! Keby si tak do druhej knihy pozrel! Otvorí druhú knihu a tam zase stálo: Ej, Janko, keby si tak do druhej izby nazrel! Mladý šuhaj otvorí dvere a tu vidí mnoho ľudí: jedných bez dychu a druhých živých, ale nikto sa nemohol hýbať. V tom Janko prestal čumieť na prázdne steny modrej chalúpky a odišiel z modrej hory.